natali

Žijeme v dobe, kedy každý chce mať všetko a to často len preto, aby v očiach iných nezaostával. Každé svoje rozhodnutie máme potrebu zdôvodňovať či ospravedlňovať. Hanbíme sa vyslovovať vlastné názory, aby sme sa nestali terčom posmeškov. Týmto spôsobom prežívame celý svoj život. Chceme vážne takto žiť?

Neviem ako tomu bolo kedysi, no mám pocit, že ľudia sa čím ďalej tým viac predbiehajú v tom, kto je úspešnejší, vzdelanejší, bohatší, krajší. Každý by chcel mať všetko, niekedy mám pocit, že aj ovčie kiahne, ak ich má jeho vzor.

Kamaráti od detstva si medzi sebou závidia všetko, čo sa len dá, a tešia sa z neúspechu iných. Práve po prehre druhého majú lepší pocit, lebo sa na chvíľu opäť cítia ako víťazi, aj keď nad nikým nevyhrali.

Niektorí mladí muži, alebo výstižnejšie chlapci, si medzi sebou porovnávajú autá, plat, pozíciu v zamestnaní, byty či domy, dovolenky, frajerky či manželky. Mladé ženy, tiež nezaostávajú a medzi sebou sa porovnávajú síce nenápadne, ale o to intenzívnejšie. Nikdy nechvália tú, ktorá práve nie je v ich prítomnosti, práve naopak, vyberú si jej najhoršie vlastnosti a tie dopodrobna rozoberajú, no ak sa náhodou nájde taká vlastnosť, ktorá je síce dobrá a nevedia ako by sa k nej samé dopracovali, označia ju za smiešnu. Smiešna je ak študuje, ak pracuje na nie práve nóbl pozícii, ak sa stará o domácnosť, ak už má deti, atď. Takýto život je jedna úbohá súťaž, ktorá nemá konca kraja a je jej venovaná kopa času a energie. Obrovská investícia, ktorá sa u niekoho až po hodnom čase ukáže ako totálne zbytočná, ničím prospešná. Táto investícia zobrala čas a energiu, ktorá mohla byť venovaná niečomu inému, napríklad tomu, čo naozaj chceme, nie tomu, čo chceli iní.

Najhoršie je to, že tento pretek môže trvať aj naveky bez uvedomenia si tej veľkej chyby.

Zdroj: http://colorfully.eu/factory-error/

Človek je tvor prispôsobivý, tak ako si dokáže zvyknúť na rôzne vplyvy prírody, dokáže sa prispôsobiť aj kolektívu, ktorého je súčasťou v práci, v okolí domova, v rodine. Aj keď má určitý rebríček priorít, časom sa priority môžu z časti zmeniť. Často je to práve vplyvom prostredia. Sny v rebríčku si vymenia svoje miesta a niekedy sa celý rebríček hodnôt úplne zmení. Je to spôsobené tým, že ak nám bude niekto vnucovať svoje názory neustále a intenzívne, možno to budeme spočiatku prehliadať, časom ich budeme mať v hlave, potom o nich začneme hovoriť, až ich napokon úplne prevezmeme. Samozrejme na to, aby nás niekto takto ovplyvnil nám musí byť aspoň z časti sympatický, musí mať dobré dôkazy, no niekedy ani to netreba. Stačí nám, že je to človek, ktorému sa darí v určitej veci viac než nám. Túto „vec“ chceme čo najrýchlejšie dosiahnuť, no neuvedomujeme si, že môžu nastať aj straty. Straty, ktoré nás môžu zasiahnuť oveľa viac ako úspech v inej oblasti.

Je veľmi ťažké rozlíšiť, či to, o čo sa snažíme chceme my, alebo to chce naše okolie. Či to čo považujeme za naše hobby, nie je hobby nášho šéfa a či naše životné poslanie nie je len poslaním nášho partnera.

Nehovorím, že každý má byť samostatnou jednotkou, ktorú nebude zaujímať nič iné len „ja“, ale že je potrebné sa zamyslieť nad tým, čo od života očakávam a čo pre to musím urobiť. Nesmiem sa zamýšľať v prvom rade nad tým, čo na to okolie, ale čo to prinesie mne samému.

Rok v detstve sme vnímali ako nekonečný, dnes je rok len také žmurknutie oka. Robme všetko pre to, aby sme svoje sny naplnili, neodkladajme ich až bude neskoro a naše oči už žmurkať nebudú, zatvoria sa navždy.